Starí rodičia z Dolných Mladoníc
Anna Čepáková, číslo záznamu 2024/11/171, právo použitia-nekomerčné účely
Dolné Mladonice, okr. Krupina, severovýchodný Hont. Viac na www.dolnemladonice.sk
Dolné Mladonice, rodina Bartiková, rok 1944-45, v krekáčskom kroji, fotografiu zhotovil Ľudovít Mareš v Krupine
Moja mama Anna Očenášová, rod. Bartíková (29.5.1930-23.11.2013), jej brat Jozef Bartík (1935-2010), moja starká Dorota Bartíková, rod. Guttenová (14.2.1910-7.2.1981), môj starký Juraj Bartík (17.2.1906-14.1.1994), narodil sa v Dolných Mladoniciach. Fotka vznikla asi v roku 1944-1945. Zvláštne na tom je to, že v čase vytvorenia fotky bola 2. svet. vojna, možno sa obávali o svoj život a keby náhodou niekto z nich zahynul, aby mali pamiatku, prvú a poslednú spoločnú fotografiu, teraz patrí medzi moje poklady. O ich životoch by sa dala napísať kniha.
Starký Ďurko
Keď mal starký (Juraj Bartík 17.2.1906-14.1.1994) Ďurko cca 8 rokov zahynul mu v I. svetovej vojne otec, nevieme kde ani kedy padol, márne sme pátrali. Čoskoro nato mu zomrela aj mama a on, keď mal 12 rokov zostal úplná sirota. Mal síce dve sestry, ale tie boli oveľa staršie a mali dosť svojich problémov. Ďurko chodil slúžiť k bohatým gazdom, spával v maštali, chodil bosý, tak ako skoro všetci jeho rovesníci…Vtom období bolo veľa sirôt, veľa vdov. Aj napriek tomu vyrástol z neho pekný, mocný, pracovitý chlap. Vraj mal ploché nohy a to ho zachránilo od toho, že nemusel narukovať do II. sv. vojny. Keď som sa narodila, starký mal 50 rokov. Posledné roky života sa o neho starala vzorne naša mama, dožil sa skoro 88 rokov. Rozprával nám rôzne príbehy zo života. Najviac na mňa zapôsobila spomienka na obdobie, keď bol malá sirota a slúžil u bohatých gazdov. Jeho povinnosť bola okrem iného po žatve pásť husi na strnisku. Malými nožičkami naboso kráčal po strnisku a večer dostal kúsok chleba s mliekom, niekedy len s vodou. Unavený si ľahol do maštale na slamu, no od bolesti nemohol zaspať , plakal a plakal…Jeho plač počula aj gazdiná, prišla k nemu do maštale a zistila, že jeho malé, špinavé nožičky sú samá rana, niekde aj hnis. Pohladila ho po malej hlávke a odišla. Po chvíľke sa vrátila aj s medicínou. Najskôr mu umyla nožičky, utrela do handry, poprikladala na chodidlá tenké pláty slaniny, zakrútila do handier, ešte raz ho pohladila po vláskoch, utrela mu slzy a odišla. Malý Ďurko, po chvíľke zaspal. Ráno gazdiná rozhodla, proti vôli svojho muža, že Ďurko bude celý deň oddychovať a husi pôjde pásť až nasledujúci deň aj s omotanými handrami namiesto topánok. Nožičky sa mu čoskoro zahojili.
Starká Dorka
Dorota Bartíková, rodená Guttenová, (na fotografii mala 30 rokov) narodila sa do bohatej gazdovskej rodiny na Senohrade. Mala veľmi ťažký život. Ako 13-14 ročná sa hrala aj s ostatnými deťmi so sečkárňou, ktorá jej odrezala pravú a poranila ľavú ruku. (Pravú ruku má na fotografii schovanú za svojim synčekom Jožkom, končila jej zarovno s rukávom oplecka.) Zostala krásna, bohatá, no mrzáčka, na gazdovstve, bez pravej ruky. Musela sa naučiť všetko robiť ľavou rukou: krásne vyšívať, variť… starať sa neskôr o deti, domácnosť, gazdovstvo…Manžela jej našli, videli sa vraj dvakrát a na tretí raz už bola svadba. Prežili v dobrom, aj v zlom, až kým ich smrť rozdelila. Starký hovoril, že on chodil do komory večer ako prvý zohriať posteľ-perinu, starká ešte spratala v kuchyni, keď prišla k nemu, aj keď sa náhodou poškriepili (myslím si, že nie starkinou vinou), šuchla noha o nohu, posteľ bola úzka, perina len jedna, hneď bolo po hneve. Keby aj teraz mladí spávali tak, hovoril, bolo by menej rozvodov.
Moji prastarí rodičia-Katarína a Ján Gutten
Dorotkini rodičia, moji prastarí rodičia žili na Vidovom vrchu pri Senohrade. Prastarká Katarína (1884-1962) sa narodila v dedinke Riečky, na gazdovstve neďaleko Modrého Kameňa. Jej manžel, môj prastarký Ján Gutten (1881-1952) sa narodil na Vidovom vrchu do gazdovskej rodiny. Mali syna Janka. Tak ako mnohí, tak aj prastarí rodičia chodili na Dolniaky počas žatvy pracovať, odmenou boli vrecia pšenice, ktorá sa na Vidovom vrchu nedala dopestovať. Malého Janka nechali so starými rodičmi doma. Keď išli kosiť, sušiť seno tak malého vnúčika zobrali so sebou. Ten sa chvíľku hral pri starkom, ktorý kosil lúku a potom pri starkej, ktorá neďaleko rozhadzovala riadky. Takto sa vraj motkal, občas sa hral v mláke, ktorá zostala po daždi na ceste, ktorá viedla pomedzi lúky. Keď nadišiel čas odpočinku, zišli sa starí rodičia pod košatým stromom a zistili, že Janík nebol pri starkom, ani pri starkej. Starká vyberala jedlo z koša a starký ho išiel hľadať… Našiel ho na cestičke…ležal dole tvárou v mláke vody…a nedýchal…
Bolo teplo, na Dolniaky poslali mládenca z rodiny, aby išiel oznámiť Jankovým rodičom strašnú správu… Tí, kým prišli, ich synčeka aj pochovali…Jankovi rodičia sa z toho dlho nemohli spamätať. Dorotka sa im narodila až necelých 10 rokov od Jankovej smrti.