Moja rodina v kroji
Anna Čepáková, číslo záznamu:2019/68/77, práva použitia-nekomerčné účely.
Moja mama Anna Očenášová, rod. Bartíková (29.5.1930-23.11.2013), jej brat Jozef Bartík (1935-2010), moja starká Dorota Bartíková, rod. Guttenová (14.2.1910-7.2.1981), môj starký Juraj Bartík (17.2.1906-14.1.1994). Fotka vznikla asi v roku 1944-1945. Zvláštne na tom je to, že v čase vytvorenia fotky bola 2. svet. vojna, možno sa obávali o svoj život a keby náhodou niekto z nich zahynul, aby mali pamiatku, prvú a poslednú spoločnú fotografiu, teraz patrí medzi moje poklady. O ich životoch by sa dala napísať kniha.
–––––––-
Keď mal starký Ďurko cca 8 rokov zahynul mu v I. svetovej vojne otec, nevieme kde ani kedy padol, márne sme pátrali. Čoskoro nato mu zomrela aj mama a on zostal úplná sirota keď mal 12 rokov. Mal síce dve sestry, ale tie boli oveľa staršie a mali dosť svojich problémov. Ďurko chodil slúžiť k bohatým gazdom, spával v maštali, chodil bosý, tak ako skoro všetci jeho rovesníci…Vtom období bolo veľa sirôt, veľa vdov. Aj napriek tomu vyrástol z neho pekný, mocný, pracovitý chlap. Vraj mal ploché nohy a to ho zachránilo od toho, že nemusel narukovať do II. sv. vojny. Keď som sa narodila, starký mal 50 rokov. Posledné roky života sa o neho starala vzorne naša mama, dožil sa skoro 88 rokov.
––––––––-
Dorota Bartíková, rodená Guttenová, (na fotografii mala 30 rokov)narodila sa do bohatej gazdovskej rodiny na Senohrade. Mala veľmi ťažký život. Ako 13-14 ročná sa hrala aj s ostatnými deťmi so sečkárňou, ktorá jej odrezala pravú a poranila ľavú ruku. (Pravú ruku má na fotografii schovanú za svojim synčekom Jožkom, končila jej zarovno s rukávom oplecka.) Zostala krásna, bohatá, no mrzáčka, na gazdovstve, bez pravej ruky. Musela sa naučiť všetko robiť ľavou rukou: krásne vyšívať, variť… starať sa neskôr o deti, domácnosť, gazdovstvo…Manžela jej našli, videli sa vraj dvakrát a na tretí raz už bola svadba. Prežili v dobrom, aj v zlom, až kým ich smrť rozdelila. Starký hovoril, že on chodil do komory večer zohriať posteľ-perinu, starká ešte spratala v kuchyni, keď prišla k nemu, aj keď sa náhodou poškriepili (myslím si, že nie starkinou vinou), šuchla noha o nohu, posteľ bola úzka, perina len jedna, hneď bolo po hneve. Keby aj teraz mladí spávali tak hovoril, bolo by menej rozvodov.
S otcom vychovala tri deti, prala plienky a potom pokračovala v praní plienok ešte 19 rokov, keď jej manžel, náš otec, čiastočne ochrnul, preväzovala, ošetrovala mu rany, potom doopatrovala svojho otca a aj napriek tomu zostala veľmi láskavá, obetavá. Pomáhali sme im ako sa dalo. Keď sme prišli na návštevu, všetky štyri vnúčatá spávali so starkou na spojených dvoch posteliach tak, že hlavy mali pri nej, aby sa jej dotýkali, veľmi ju milovali a tak je tomu dodnes, keď zostali na ňu už len pekné spomienky.
–––––––––––
V roku 1966 mal otec ťažký pracovný úraz, zostal od pása nadol čiastočne ochrnutý…Po mnohých mesiacoch liečby sa naučil pomocou barlí chodiť, auto mu prerobili tak, aby ho mohol ovládať rukami. V dielni, kde všetko bolo vo výške, aby dočiahol z invalidného vozíka, vyrábal suveníry a rôzne veci, finančne si prilepšil, postaral o svoju rodinu. Zomrel, keď mal 55 rokov.
Môj otec, tak ako aj mama boli dobrí, pracovití, láskaví, milovaní rodičia.
Zahŕňali nás láskou, vytvárali domov, kde sme sa všetci mali radi, prejavovali si vzájomnú úctu, často sme spievali, smiali sa, objímali…Bolo to, aj napriek ťažkostiam, krásne detstvo.
Spolu vlastnili 120 ha pôdy, aj les. Ťažko a veľa pracovali, šetrili…pomáhali si.
Môj príhovor na stretnutí rodiny v roku 2013.
Milá, drahá rodina, potomkovia Márie a Matúša Očenáša!
Vďaka nim sa narodil: Ján, Mária, Jozef, Matúš, Anna, Juraj, Ondrej, Júlia a vďaka nim sa narodili ďalší a ďalší, až je nás viac ako 320.
Keď naši praprastarí, prastarí a starí rodičia pred sto rokmi, v roku 1913 prišli na majer, bolo to v čase monarchie. Netušili, ako sa ich život a život ich potomkov bude vyvíjať. Prastarý otec Matúš mal 39 rokov, jeho žena Mária 38, najstarší syn Ján 20, Mária 17, Jozef 14, Matúš 11, Anna 10, Juraj 8, Ondrej 7, Júlia 2. Ľudia v dedine hovorili, že na laz prišiel voľáky Očenáš z Horniakov, z Kalinky od Detvy a doviezol si za voz detí. Keď sa prastarého otca bohatí gazdovia na Jalšovíku pýtali, čo bude s toľkými deťmi robiť, so smiechom a aj napoly vážne im odpovedal:“ Jedného dám za gondáša tebe, druhého tebe… „ Na vysvetlenie gondáš je pastier svíň. No nikto z jeho detí za gondáša nešiel, naopak, každý rok sa majetok zväčšoval a zväčšoval. Pre každého syna spoločne postavili dom, dcéram dali bohatú výbavu. Boli veľmi pracovití, ale aj šporovliví. Keď niekto išiel nabrať mlieko, musel odhrnúť smotanu a tak sa napiť, pretože smotana sa predávala alebo sa z nej vyrábalo maslo, ktoré sa tiež odnieslo na trh. Mali zaužívaný zaujímavý zvyk, preventívne každé ráno pili „ NA ZDRAVIE“ chlapi dostali po dva a ženy po jednom kališteku páleného, chlapi sedeli za stolom a ženy na laviciach popri stene.
Rok po príchode na majer 28. júla 1914 vypukla prvá svetová vojna, ktorá trvala do 11. novembra 1918 ( 4 roky ). Hrozné obdobie skončilo a o 11 rokov, v roku 1929 začala Svetová hospodárska kríza, ktorá trvala do roku 1933 ( na Slovensku aj dlhšie ). V roku 1937 vo veku 44 rokov zomrel na zápal pľúc najstarší syn Ján. Zostali tri siroty, najmladší syn Štefan mal len 7 rokov. Vraj si sám zapriahol kone, keď išiel k doktorovi, aj si ich vypriahol, keď sa vrátil v tuhej zime, ľahol do postele a 28. februára zomrel. O dva roky nato 1. septembra 1939 začala druhá svetová vojna, o tri roky nato v novembri 1942 zomrela prastarká Mária vo veku 67 rokov. Druhá svetová vojna skončila 8. mája 1945, po nej bola prvá menová reforma, v roku 1948 znárodnenie a prastarý otec, veľký gazda o rok nato v roku 1949 zomrel. Možno zo žiaľu, ktovie. Veď koľko driny, úsilia, odriekania, potu ich to všetkých stálo. Nedožil sa druhej menovej reformy v roku 1953 a združstevňovania. To už štafetu žitia preberali, preberáme ďalší a ďalší potomkovia.
Aj napriek toľkým strašným udalostiam sa pod vedením Matúša a Márie podarilo z mála, získať veľké bohatstvo: 120 hektárov polí, lúk, pasienkov, les. No najväčšie bohatstvo sme my, ich potomkovia…Očenášovci ( samozrejme aj Kováčovci, Ďaudíkovci, Jambrichovci…). Ktovie, čo by na toto stretnutie prastarý otec Matúš a prastarká Mária povedali. Myslím si, že by mali z nás a aj z tohto stretnutia radosť. Česť ich pamiatke!
Stretnutie potomkov rodiny Očenášovej v krojoch, rok 2018
Fotografie mojich a sestriných vnúčat.
Veľmi pekný článok ❤️
Krásne, prekrásne. Nie je k tomu viac čo písať, už sa aj tak opakujem. Super. Jola.